...takto znelo odporúčanie Polície po tom, ako pred pár dňami muž napadol mladú ženu, ktorá si bola podvečer zabehať v Banskej Bystrici. “...Platí to pre mužov, ale najmä ženy, ktoré by nemali nikdy ísť po zotmení samé!”
Akoby sa stalo pre našu spoločnosť samozrejmé, že ženy sa nemusia cítiť bezpečne. Akoby sme už počítali s tým, že veď ženy si predsa aj tak zažijú viac obťažovania, slovného alebo fyzického násilia. Akoby sme prijali, že to je realita a jediné ako tomu predísť je, aby ženy nechodili po tme samé, aby dievčatá a ženy nechodili do barov, a ženy v toxických vzťahoch upokojujeme tým, že “veď to je normálne”. Hovoríme ženám, ako sa majú obliekať aby boli “v bezpečí”. A ženy, ktoré si zažili sexuálne násilie ešte spytujeme, či si je naozaj istá, že to nechela.
Každá tretia žena zažila násilie. Pre Národnú radu je však prednejšie obmedzovanie práv žien než odstraňovanie násilia na ženách. Slovensko žiaľ tento Dohovor Rady Európy o predchádzaní násilia na ženách stále odmietlo prijať. Paradoxom je, že práve Slovensko bolo pri vytváraní tzv. Istanbulského dohovoru veľmi aktívne, a dokonca medzi prvými krajinami, ktoré ho podpísali. No žiaľ, už desať rokov čakáme na jeho ratifikáciu, a to je hanba nášho parlamentu. Teraz sa pripravuje európsky zákon o rodovo podmienenom násilí, a ja zaň budem samozrejme hlasovať, no budem sledovať, ako sa k zákonu postaví slovenská vláda.
Násilie na ženách je vážnym porušovaním ľudských práv žien a je teda pochopiteľné, že sa medzinárodné spoločenstvá, ako Rada Európy snažia pre odstránenie tohto problému spraviť čo najviac. Aj preto vznikol Dohovor Rady Európy o predchádzaní násilia na ženách, ktorého cieľom nie je nič iné, než zjednotiť európske právo, ale aj úroveň služieb, prevencie a pochopenia, že násilie na ženách je skutočné.
Prejdite sa po ulici. Vaša susedka, alebo pani, ktorá stojí pred vami v rade, a možno aj vaša kolegyne. Možno aj ony sú obeťami násilia. Na Slovensku sa od začiatku pandémie zdvojnásobil počet prípadov domáceho násilia. Násilie sa deje vonku aj doma.
Ako môžeme pomôcť my muži? Ak vidíme obťažovanie na ulici, v bare, či v práci, prosím nebuďme ticho. Aj my muži môžeme vytvárať bezpečný verejný priestor. Napríklad aj tak, že ak ideme večer po ulici, necháme žene bezpečný priestorj, aby sa nemusela cítiť neisto. Buďme všímaví, počúvajme ženy v našom okolí, keď hovoria o svojich zážitkoch. Nezľahčujme traumatické zážitky, ktoré mnohé ženy prežívajú či už vonku alebo doma. A napokon, vychovávajme naše deti, chlapcov aj dievčatá ku rovnosti a bez stereotypov.